VĎAKA DCÉRINEJ ZÁVISLOSTI SOM POZNAL DOVTEDY NEPOZNANÉ

            Príbehy, ktorými prešli rodičia detí závislých od drog, nás ľakajú. Preto sa snažíme už od ich detstva robiť všetko pre to, aby sme ich pred nástrahami drogovej pavučiny uchránili. Nakoľko sa nám to podarilo, sa ukáže väčšinou až v období ich dospievania.
            Odhalenie, že dieťa je závislé od drog, je pre každého rodiča bolestnou skúsenosťou. Zvyčajne nastáva dlhá cesta hľadania riešenia. Týmto svedectvom, ktoré odznelo na vlnách Rádia Lumen, vám ponúkame príbeh jedného rodiča. Dovolil nazrieť do vlastného súkromia, aby pomohol iným bojovať so zákernosťou závislosti ich detí. Hovorí:
             „Prvé manželstvo sa mi nevydarilo. Manželka pila a nestarala sa o rodinu. Keď mala dcéra Bianka rok a pol, odišiel som od manželky. Dal som žiadosť o zverenie dieťaťa do starostlivosti otca. Manželka s tým súhlasila. Bol som dosť prekvapený, ale v tej chvíli som bol rád, že je to tak. Sám s dcérou som žil asi päť rokov a potom som sa oženil druhý raz. Moja druhá manželka, s ktorou žijem doteraz, sa o ňu starala ako o vlastnú.
            Keď Bianka mala šestnásť rokov, dozvedel som sa, že už asi rok užíva drogy. Nikdy som si nemyslel, že by sa to mohlo stať mojej dcére. Brala pervitín. To nebolo, že si zapálila marihuanu. Keď som sa s ňou o jej vzťahu k drogám rozprával, hrala lepšie ako herečka Národného divadla. Zatĺkala, niečo priznala, dokázala nás presvedčiť, že sme jej uverili. Tí, čo to poznáte, viete, o čom hovorím.
            Nevedeli sme, čo máme robiť. Začal som zisťovať, kam by som s ňou mal ísť. Boli sme u lekára, psychológa. Dozvedel som sa, že existuje jedna komunita, ktorá sa venuje liečbe závislostí – komunita Cenacolo, centrum ktorej je v Piešťanoch. A tak som každý týždeň sadol do auta a cestoval som z Košíc do Piešťan a nazad. Bianka tam bola dva mesiace, a následne komunita rozhodla, že pôjde do Medžugorja.
            Ani som nevedel, kde to je. Od nejakých ľudí som sa dozvedel, že je to pútnické miesto, kde sa zjavila Panna Mária. Chcem spomenúť, že ja som bol pokrstený ako evanjelik, ale nikdy predtým som nechodil do kostola ani sa nemodlil.
            Keď sme tam prišli, odviedol som ju do domu, kde sú ženy. Ženy, dievčatá, dokonca matky alkoholičky so svojimi deťmi. Mne sa veľmi páčilo, že komunita dáva možnosť závislým matkám byť so svojím dieťaťom. Na Slovensku – ak je matka alkoholička či narkomanka a o dieťa sa nemá kto postarať - dieťa skončí v detskom domove.
            Dcéru som tam teda nechal a ja som odišiel o tri kilometre ďalej, do domu pre mužov a chlapcov. Neboli tam iba mladí ľudia. Aj šesťdesiatročný alkoholik má možnosť tam prísť sa liečiť. Môže tam prísť ktokoľvek. Treba sa však pripraviť na to, že život je tam veľmi tvrdý. Nemáte tam televízor, internet, mobil, o šiestej ráno je budíček, o desiatej večierka. Základnou náplňou života v komunite je modlitba a práca.
            V dome pre mužov som teda prespal a mal som v pláne na druhý deň s dcérou sa rozlúčiť a ísť domov. Keď som si za ten krátky čas všímal ľudí tam, neviem, niečo ma na ich správaní priťahovalo. A tak som tam ostal ešte päť ďalších dní. Zažíval som tam také veci, aké som predtým nepoznal. Trikrát denne sme chodili do kaplnky. Modlili sme sa – tam sa modlí po taliansky. Taliančina je krásny jazyk. Chlapci hrali na gitare a spievali sme. Potom prišiel piatok a s ním pôst. Celý deň sa tam nejedlo iné, iba chlieb s vodou. Keď som to hovoril doma priateľom, povedali mi, že som blázon. Keď nám na desiatu priniesli jablko, ja som ho zjedol aj s jadrami. Pritom doma mám jablká a týždeň sa ich nedotknem.
            Tam som videl, že dá sa žiť aj bez televízora. Tam namiesto toho, aby sa pozeral televízor, sa ľudia rozprávajú. Toto nám v živote chýba. Posielame si SMS, píšeme cez internet, ale rozprávame sa málo. Za tie dni som tam našiel vnútorný pokoj.
            Na šiesty deň som šiel za dcérou, aby som sa rozlúčil, že odchádzam domov. Ona nechápala, prečo som ešte tam. Povedal som jej, že som si to tam tiež trochu vyskúšal a že viem, že je na jednom úžasnom mieste.
            O mesiac mi z komunity zavolali, že si mám si pre ňu prísť. Nepovedali mi dôvod, i keď som sa pýtal. Bol som veľmi sklamaný, no nemal som na výber. Sadol som do auta a šiel som tam – sám tisícdvesto kilometrov. Stále som rozmýšľal, čo tá moja dcéra urobila. Ak som to správne pochopil, Bianka im tam robila veci, pre ktoré v komunite nemohla ostať. Vysvetlili mi, že je dôležité, aby sa teraz na pár týždňov vrátila do normálneho života, a tam, do Medžugorja, sa kedykoľvek môže vrátiť, ak bude sama chcieť. Tam to nikdy nie je tak, že vás nevezmú späť, ak chcete. Tiež odo mňa chceli, aby som jej na Slovensku dal urobiť vyšetrenia mozgu, lebo odpadávala v kaplnke.
            Vtedy Bianka mala osemnásť rokov. Keď som sa doma lekárky pýtal, čo mám robiť, povedala mi: „Musíte ju nechať žiť svoj život. Lebo vás zničí všetkých. Zničí vás i vašu rodinu.“ A to som si vtedy naozaj uvedomil, že ona nás skutočne už tri roky ničí. Nielen mňa, ale aj manželku, babku, dedka, trpela aj naša mladšia dcéra. Všetko sa krútilo len okolo Bianky, až nás z toho hlava bolela.
            Na obhajobu Bianky však musím povedať: naše deti, žiaľ, dedia gény po rodičoch. Biankina matka bola alkoholička. Ja som to vedel, pila už pred svadbou. No videl som jej krásu a naivne som veril sľubom, že po svadbe a narodení dieťaťa prestane. Bianka mala vzťah k drogám po matke. Tiež mala v sebe rany, že ju matka opustila a po celý čas – do jej sedemnástich rokov - ani raz nezavolala, ako sa má. Aj preto žiarlila na moju druhú manželku a našu mladšiu dcéru. Keď mala sedemnásť, vyhľadala svoju matku a napriek môjmu zákazu odišla bývať k nej. Pre mňa to bola rana: celý život sa o ňu starám, zrazu sa zjaví matka, ktorá roky o ňu nemá záujem, a Bianka odíde k nej. No po troch týždňoch jej matka volala, aby som si pre Bianku prišiel, že ona ju nechce. Možno práve vtedy sa Bianka viac upla na drogy.
            Keď sme sa vrátili z Medžugorja do Košíc, každý deň sme sa spolu modlili. Ale po týždni som videl, že stále menej spolupracuje. Von som ju nepúšťal, zamykal som ju. Jedného dňa mi povedala: „Som dospelá, nemôžeš ma tu držať nasilu!“ Mala pravdu. Večer prišla domov opitá. Zoznámila sa s jedným tridsaťtriročným, ktorý sa vrátil z väzenia a odišla bývať k nemu. Raz u nás ten jej chlapík zazvonil: „Je Bianka doma?“ Ja na to: „Hľadaj ju tam, kde sú drogy!“ A on: „Ale ona drogy neberie!“ To bolo o piatej poobede. A ráno o štvrtej mi zvoní telefón: „Mali ste pravdu. Je v byte, kde sa stretávajú feťáci!“ Našli sme ju. Bola nadrogovaná.
            Zaviezol som ju do nemocnice na psychiatriu, ale ušla odtiaľ. Zavolal som jej priateľovi: „Odkáž jej, aby prišla domov a vzala si od nás všetko. A aby sa už nevracala, kým sa nebude chcieť liečiť.“ O dva týždne mi od nej prišla SMS, že sa zaňho vydala. Nereagoval som. Prišli ďalšie SMS a telefonát o svadbe. Povedal som jej „gratulujem“ a položil som.
            Oni, aj keď sú na ulici, raz za čas zavolajú a pýtajú sa trebárs na banalitu. Nikdy nie, keď majú v sebe drogu, iba vtedy, keď je im zle. Potrebujú mať istotu, že puto s rodinou nie je pretrhnuté. V komunite Cenacolo nás učili, že máme urobiť všetko pre to, keď dieťa prejaví ochotu ísť sa liečiť. Niekedy to nemusí vyjsť na prvý raz, ale musí to byť dobrovoľné. Inak to nemá zmysel. Ale nikdy ich nepodporovať peniazmi či materiálne. Poznám rodičov, ktorí nedali dieťaťu kúsok chleba, keď búšilo na dvere. Pochopili, že ten mladý musí padnúť na samé dno, aby chcel so sebou niečo robiť. Moja mama sa vždy nechala uprosiť. Dávala Bianke peniaze. Stále som jej hovoril, aby to nerobila, že ona si za ne kúpi drogy. Nedokázala to pochopiť. Až raz na Vianoce to pochopila, keď jej vnučka nebola schopná poslať jedinú SMS. To je tvrdá realita. Pre narkomana je prvoradá droga a ostatné je na rade až potom.
            Ako rodičia sme museli robiť veľmi ťažké rozhodnutia. Dvakrát som odišiel z miesta, kde sa odhlasuje z trvalého pobytu, až na tretí raz som ju dokázal odhlásiť. Keď som sa jej opýtal, kam pôjde, povedala „neviem“. Cítil som, že ju strácam. Neviete si predstaviť ten pocit. Ale vedel som, že nie je iná cesta.
            Chcem vám povedať jednu vec. Nijaký mladý nepôjde sám sa liečiť. Ani ja som svoju dcéru vtedy neprinútil ísť do Piešťan, ale dal som jej na výber: buď pôjde na ulicu, alebo bude so sebou musieť niečo robiť. Je to veľmi ťažké pre rodiča.
            Mnohí si myslia – môj syn, dcéra pôjde do komunity na tri štyri roky, vylieči sa, vráti sa. „Odložia“ dieťa do komunity a nestarajú sa oň. To je chyba. Komunita robieva každý mesiac tzv. „rodičovské združenia“ a každý rok organizuje niekoľko stretnutí pre rodičov. Nič nie je povinné. Ale je dobré, ak tam rodičia chodia. So svojím dieťaťom, ktoré ešte nie je vyliečené, sa tam nestretnú, ale stretnú sa možno s niekým, kto potom povie tomu ich dieťaťu: „Tvoj otec, mama, tam boli.“ Viete, čo to pre to dieťa znamená?
            V komunite nám často prízvukovali, že máme dieťaťu hovoriť: „Mám ťa rád...“ A keď sa vráti po rokoch domov, nechať ho žiť vlastný život.
            Je potrebné, aby sa zmenilo nielen od drogy závislé dieťa, ale aj jeho rodina. Ak dieťa príde po štyroch rokoch domov a rodina je tam, kde predtým, aj ono o chvíľu bude tam, kde predtým.
            Doma, na Slovensku, sa rodičia závislých detí raz týždenne stretávame u sestier vincentiek. Modlíme sa za ne ruženec. Vymieňame si skúsenosti a tak si vzájomne pomáhame v boji s ich závislosťou.
            Viem, že aj ja ako rodič som zlyhal v mnohých veciach. Veď žiadne dieťa nepríde na svet závislé. Preto sa odvtedy snažím, aby naša rodina inak fungovala. Viac sa rozprávame. Nájdeme si čas jeden na druhého.
            Čo bude s Biankou ďalej, neviem. Viem, že je ťažké zbaviť sa závislosti, a človek sám to nedokáže. Modlím sa za ňu a aj za ostatných, ktorí podobnou cestou prechádzajú. Z Božej perspektívy aj zlé nám môže byť k úžitku. Ja sám som cez dcérin príbeh zažil úžasné veci, ktoré som predtým nepoznal.“